Napísal doc. Ing. Bohuš Leitner, PhD - Katedra technických vied a informatiky, Fakulta špeciálneho inžinierstva, Žilinská univerzita v Žiline

ÚVOD
Manažérstvo rizika (angl. Risk management) je termín používaný na označenie logickej a systematickej metódy určovania súvislostí, identifikácie, analýzy, hodnotenia, zaobchádzania, monitorovania a oznamovania rizík súvisiacich s akoukoľvek činnosťou, funkciou alebo procesom takým spôsobom, aby organizáciám umožňoval minimalizovať straty a maximalizovať ich príležitosti [1]. Risk manažment má priamu súvislosť s oblasťou bezpečnosti a spoľahlivosti, ktoré sú u technických systémov jedným z dominantných znakov akosti výrobkov a technologických procesov.

1. BEZPEČNOSŤ VÝROBKOV A TECHNOLOGICKÝCH PROCESOV
Vo všeobecnosti je bezpečnosť chápaná ako stav prvku (entity, výrobku), v ktorom je riziko poškodenia zdravia osôb, životného prostredia alebo materiálnych strát pri jeho praktickom používaní na určený účel obmedzené na prijateľnú úroveň. Bezpečnosť možno tiež vnímať ako čiastkovú vlastnosť všeobecne definovanej spoľahlivosti (Obr.2).

Obr. 1 Vzťahy medzi akosťou, spoľahlivosťou a bezpečnosťou výrobkov [2]

Východiskom manažmentu a zabezpečovania bezpečnosti (podobne ako pri riadení a zabezpečovaní spoľahlivosti) je vymedzenie právomocí a zodpovedností, zdrojov, postupov a vhodných techník pre analýzu, hodnotenie a regulovanie (vždy znižovanie) rizika straty schopnosti plniť požadované funkcie za vopred stanovených podmienok a počas určenej doby. Uvedené riziko je väčšinou sprevádzané vznikom rôznych nebezpečných udalostí s následkami ako je ohrozenie života a zdravia, ohrozenie životného prostredia, majetkové straty a pod.

Bezpečnosť ako jeden z dominantných znakov akosti výrobkov a procesov je z hľadiska uspokojovania stanovených a očakávaných potrieb zákazníka, ale tiež celej spoločnosti (reprezentovanej štátom) formulovaná v podobe tzv. oprávnených verejných záujmov pre ochranu života a zdravia osôb, životného prostredia, prevenciu proti veľkým majetkovým stratám a pod. Oprávnené verejné záujmy sú vyjadrené v podobe rôznych právne záväzných požiadaviek, vrátane postupov preukazovania ich splnenia. Tieto sú obsahom množiny zákonov a iných právnych predpisov (všeobecných alebo určených pre vymedzené skupiny výrobkov a procesov s uvedením rizík vzniku nebezpečných udalostí a stavov).

V podmienkach SR sú z hľadiska uvedenej problematiky základnými právnymi predpismi a zákonmi (väčšina z nich bola prijatá alebo novelizovaná v rámci procesu harmonizácie slovenského právneho systému s právnym systémom EU) hlavne tieto dokumenty:

• zákon č.634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa,
• jednotlivé zákony pre určené skupiny výrobkov, ako sú napr. liečivá, potraviny a pod., resp. pre výrobky určené pre vybrané oblasti, napr. dopravy, mierového využitia jadrovej energie atď.,
• zákon č. 264/1999 Z. z. o technických požiadavkách na výrobky a o posudzovaní zhody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 436/2001 Z. z. a zákona č. 254/2003 Z.z., ktorý kodifikuje spôsob určenia hlavných technických požiadaviek na výrobky a určuje spôsoby posúdenia zhody s týmito požiadavkami,
• na zákon č. 264/1999 Z.z. nadväzujúce Nariadenia vlády, obsahujúce nutné technické požiadavky na výrobky (okrem iného formulujú požiadavky z hľadiska bezpečnosti pre tzv. určené výrobky, definované Opatrením Úradu pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo SR č. 590/2004 Z.z.), uvádzané výrobcom alebo distribútorom na tuzemský trh,
• zákon č. 294/1999 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú chybným výrobkom, podľa ktorého z hľadiska primeranej úrovne bezporuchovosti a bezpečnosti pre mimozmluvné vzťahy zodpovedá výrobca alebo distribútor za škodu spôsobenú chybou výrobku, ak poškodený preukáže chybu výrobku, vzniknutú škodu a príčinnú súvislosť medzi chybou výrobku a vzniknutou škodou.

Pre výrobky typu technických zariadení, medzi ktoré rozličné stroje a strojné zariadenia prináležia, je významný zákon 264/1999 Z.z., ktorý upravuje:

• spôsob určovania technických požiadaviek na výrobky, ktoré by mohli ohroziť zdravie alebo bezpečnosť osôb, majetok alebo prírodu - definuje tzv. oprávnený záujem,
• práva a povinnosti subjektov uvádzajúcich na trh výrobky, ktoré môžu ohroziť oprávnený záujem,
• práva a povinnosti osôb (právnických, príp. fyzických), poverených k činnostiam, ktoré súvisia s tvorbou a uplatňovaním noriem alebo so štátnym skúšobníctvom.

Pri posudzovaní bezpečnosti výrobkov sa podľa ich povahy sledujú najmä :

• vlastnosti výrobku, vrátane životnosti, zloženia, balenia, návodov : pre montáž, uvedenie do prevádzky, podmienky používania, vymedzenie prostredí pre použitie, údržbu a likvidáciu …,
• vplyvy výrobku na ďalšie výrobky, ak možno predpokladať jeho používanie s ďalším výrobkom alebo výrobkami,
• spôsoby predvádzania výrobku, jeho označenie a návody pre jeho použití a likvidáciu, ako aj ďalšie údaje a informácie poskytnuté výrobcom,
• kategórie používateľov, ktoré môžu byť pri použití výrobku vážne ohrozené (deti a starší ľudia).

Uvedenou problematikou sa zaoberajú aj ďalšie skupiny medzinárodných noriem ISO, IEC, príp. v rámci EÚ normy typu EN, ktoré uvádzajú osvedčené a odporučené postupy a metodiky zaisťovania bezpečnosti technických zariadení. Väčšina týchto noriem je prevzatá do sústavy slovenských technických noriem ako STN ISO, STN IEC, STN EN. Priamo problematike bezpečnosti strojov a strojných zariadení je venovaný celý rad noriem STN EN, ktoré majú hierarchiu v súlade s Obr. 2 a 3.

Obr.2 Základná hierarchická štruktúra noriem EN pre oblasť bezpečnosti výrobkov

Obr.3 Bezpečnosť strojných zariadení - hierarchia noriem EN

Normy typu A: sú bezpečnostné normy, poskytujúce základné pojmy a zásady pre projektovanie, konštrukciu a všeobecné hľadiská, ktoré môžu byť aplikované na všetky strojné zariadenia. Základné bezpečnostné normy typu A sú:

• STN EN 1050 Bezpečnosť strojných zariadení - Zásady pre určovanie rizikovosti;
• STN EN 414 Bezpečnosť strojných zariadení - Pravidlá pre navrhovanie a predkladanie bezpečnostných noriem;
• STN EN 292-1 Bezpečnosť strojných zariadení. Základné pojmy, všeobecné zásady pre projektovanie. Časť 1 : Základná terminológia a metodológia.
• STN EN 292-2 Bezpečnosť strojných zariadení. Základné pojmy, všeobecné zásady pre projektovanie. Časť 2 : Technické zásady a špecifikácie.

Normy typu B : sú bezpečnostné normy, riešiace väčšinou jediný bezpečnostný aspekt alebo jeden typ bezpečnostného zariadenia, ktoré môže byť použité pre väčší počet strojov.

Rozdeľujú sa na : normy typu B1, týkajúce sa jednotlivých bezpečnostných aspektov (napr. bezpečných vzdialeností, teploty povrchu, hluku a pod.) a normy typu B2, týkajúce sa príslušných bezpečnostných zariadení (napr. rôznych ochranných krytov, tlakovo citlivých zariadení, dvojručného ovládacieho zariadenia, blokovacieho zariadenia a pod.);

Normy typu C : sú bezpečnostné normy pre stroje, určujúce detailné bezpečnostné požiadavky pre jednotlivý konkrétny typ stroja alebo skupinu strojov. Odkazujú sa na súvisiace normy typu A (najmä na STN EN 292) a B alebo pokiaľ je to možné tiež na ďalšie normy typu C a definujú bezpečnostné požiadavky a stanovujú riziká a priority, ktoré sú nutné. Platí zásada, že normy typu B a C nesmú opakovať príp. slovne opisovať text iných noriem, na ktoré sa odkazujú.

Z právneho hľadiska sa za bezpečný považuje výrobok spĺňajúci požiadavky jemu príslušného predpisu, alebo ak pre tento výrobok neexistuje predpis, splňujúci požiadavky noriem resp. odpovedajúci stavu vedeckých a technických poznatkov známych v dobe jeho uvedenia na trh. Všeobecné teda pravidlá pre posudzovanie bezpečnosti vychádzajú zo základného princípu naplnenia požiadaviek technického predpisu alebo noriem.

2. ANALÝZA, HODNOTENIE A RIADENIE RIZÍK V OBLASTI TECHNICKÝCH ZARIADENÍ
Východiskom zaisťovania požadovanej alebo očakávanej úrovne bezpečnosti výrobkov (ale tiež technických zariadení, technologických výrobných systémov, výrobných procesov a pod. ) sú postupy a metódy analýz rizík a na ne nadväzujúce hodnotenie a posudzovaní rizík, ktorých výsledky sú využívané k regulácii rizík prostredníctvom manažmentu rizík.
Realizované analýzy rizík v podstate poskytujú vstupné údaje pre hodnotenie rizík a vykonanie následných činností manažmentu rizika, tzn. najmä rozhodovanie o prijateľnosti identifikovaných rizík, výber a zhodnotenie možností ich znižovania a o podložených rozhodnutiach a opatreniach k ich znižovaniu. Definovaná štruktúra chápania posudzovania rizika a manažmentu rizika podľa normy IEC 300-3-9 je uvedená na Obr.4.

Obr.4 Štruktúra posudzovania rizika a manažmentu rizika podľa IEC 300-3-9

Všeobecné skúsenosti pre výber a realizáciu jednotlivých techník analýzy rizík, techník posudzovania identifikovaných rizík a ich využívanie k definovaniu a realizácii opatrení vedúcich k znižovaniu rizík v rámci systému riadenia rizika sú tiež obsahom viacerých medzinárodných noriem IEC a EN, väčšinou už prijatých do sústavy slovenských noriem, ako STN IEC alebo STN EN.

z noriem IEC je najvýznamnejšia STN IEC 60300-3-9 - Analýza rizika technologických systémov, ktorá sa zaoberá pojmom, procesom a metódami analýzy rizík s cieľom zaistiť akosť a vzájomný súlad plánovania a realizácie analýzy rizika a prezentácie výsledkov a záverov. Je okrem iného využiteľná ako základ pre špecifikovanie požiadaviek na akosť pre analýzu rizika a ako základ pre vyhodnotenie analýz rizika po ich dokončení.

Obsahom normy STN IEC 60300-3-1 Metódy analýzy spoľahlivosti. Metodický návod je všeobecný prehľad najčastejšie používaných postupov analýz spoľahlivosti, ich výhody a nevýhody, súhrn potrebných vstupných údajov a požiadaviek na postupy a oblasti ich použitia.

Pojem riziko norma STN IEC 60300 vo všeobecnosti definuje ako kombinácie početností alebo pravdepodobností výskytu špecifikovanej nebezpečnej udalosti a ich následkov pochádzajúcich z jej výskytu. Podľa povahy vyvolaných následkov napr. IEC 300-3-9 rozlišuje celkom štyri kategórie rizík:

• individuálne následky (dopad na jednotlivca),
• následky z povolania (dopad na skupinu pracovníkov),
• spoločenské následky (celkový dopad na verejnosť),
• škody na majetku a ekonomické straty (príp. prerušenie podnikania, pokuty a pod.).

Pod pojmom analýza rizík vo všeobecnosti definuje štruktúrovaný proces identifikácie a predikcie (odhadu) rizika pre jednotlivca, obyvateľstvo, majetok a prostredie, ktorého obsahom sú spravidla tri základné kroky:

• identifikácia rizika (odhalenie a opísanie rizikovej situácie),
• analýzy početnosti (s akou p-sťou môže táto situácia nastať),
• analýza následkov (aké môžu byť prípadné následky).

Použitie rozličných postupov analýz rizík je charakterizované základnými aktivitami, ako sú plánovanie, realizácia a dokumentovanie analýz rizika; špecifikácia požiadaviek na akosť pre analýzu rizika a nakoniec vyhodnotenie dokumentácie a po ukončení analýza prezentácia jej výsledkov.

Hodnotenie identifikovaných rizík a jeho využitie pre realizáciu následných rozhodnutí o opatreniach na zníženie rizika vychádza zo základnej filozofie posudzovania rizikovosti : ak sa stav zariadenia nachádza na hranici tzv. medznej rizikovosti alebo v oblasti nebezpečnosti, je nutné podniknúť kroky na zníženie rizikovosti a pokiaľ je to možné i k jej úplnému odstráneniu (napr. úpravami konštrukcie, zmenou procesov a pod.).

Niekedy je možné sa z ekonomických, konštrukčných, prevádzkových či iných dôvodov dostať na hranicu označovanú ako zostatková rizikovosť, bez toho že by sa podarilo znížiť rizikovosť na požadovanú úroveň. Pre tieto pretrvávajúce zostatkové riziká musia byť prijaté bezpečnostné opatrenia, ktoré je nutné uplatňovať v prevádzke konkrétneho systému alebo technického zariadenia.

3. ZÁKLADNÉ METÓDY ANALÝZY RIZIKA VHODNÉ PRE TECHNICKÉ ZARIADENIA
Charakteristické úvahy pri výbere typu analýzy a jej hĺbky, s ktorými úzko súvisí voľba vhodnej metódy analýzy (príp. ich kombinácie) možno zhrnúť do informácií v Tab.1 [2].

Tab.1 Prehľad typických úvah pri výbere analýzy rizík a jej hĺbky (spracované podľa IEC 300-3-9)

Metódy analýzy rizík sú často modifikáciou štandardných metód analýzy spoľahlivosti (viď. STN IEC 60300-3-1) a to najmä vo vzťahu ku kritickým poruchám (kritickým poruchovým stavom). Najčastejšie používané metódy sú :

1. Štúdia nebezpečenstva a prevádzky-schopnosti (HAZOP - Hazard and Operability Study) : metóda vyvinutá pôvodne pre chemický priemysel k identifikácii problémov (napr. nepredvídaných nebezpečenstiev “v projektovaných” do technických zariadení vo fáze ich návrhu), týkajúcich sa bezpečnosti a prevádzkyschopnosti celého zariadenia.

2. Analýza druhov poruchových stavov a ich následkov (FMEA - Fault Modes and Effects Analysis) : induktívna metóda systematickej identifikácie možných druhov poruchových stavov jednotlivých súčiastok a prvkov systému so zisťovaním ich dôsledkov alebo následkov (odpovedá vždy na otázku “čo sa stane, ak…”). Pri rozšírení na analýzy kritickosti sa metóda označuje FMECA (Fault Modes Effects and Critically Analysis).

3. Analýza stromu poruchových stavov (FTA - Fault Tree Analysis) : deduktívny typ analýzy, ktorým sa identifikujú podmienky a faktory, ktoré môžu prispieť ku špecifikovanej nežiaducej udalosti, hľadá sa ich logická organizácia a grafické znázornenie ich sledu.

4. Analýza stromu udalostí (ETA - Event Tree Analysis) : induktívny typ analýzy, kde sa realizuje identifikácia možných následkov a ich pravdepodobností pri výskyte nežiaducej udalosti, ktorá ich vyvolala; pracuje sa však iba s bezporuchovými a poruchovými stavmi.

5. Predbežná analýza nebezpečenstva (PHA - Preminary Hazard Analysis) : induktívny typ analýzy, kde sa realizuje identifikácia nebezpečenstva, nebezpečných situácií a udalostí, ktoré pri danej činnosti, daného zariadenia alebo systému môžu spôsobiť poškodenie alebo ujmu; spracováva sa zoznam nebezpečenstiev a tzv. generických nebezpečných situácií (uvažujú sa používané alebo vytvárané materiály, použité zariadenia, podmienky použitia, rozhrania medzi prvkami systému, priestorové rozmiestnenie atď.).

6. Posudzovanie spoľahlivosti ľudského faktora (HRA - Human Reliability Assessment) : realizuje sa posudzovanie vplyvu operátorov, údržbárov a pod. na funkciu systému s cieľom vyhodnotiť vplyvy možných ľudských chyb a omylov na bezpečnosť a produktivitu. Typické kroky postupu sú : analýza úlohy (TA - Task analysis), identifikácia (možných) ľudských chýb (HEI - Human error identification) a kvantifikácia spoľahlivosti ľudského faktora (HRQ - Human reliability quantification).

Okrem uvedených metód analýzy sa uplatňujú aj ďalšie metodiky a postupy, z ktorých mnohé sú ich modifikáciami. Vznikajú napríklad v podmienkach použitia špecifických postupov a praktík niektorých subjektov a organizácií, zameraných najmä na realizáciu analýzy a hodnotenia rizík z pozície tretích, nezávislých strán medzi výrobcom (dodávateľom) a zákazníkom (používateľom). Veľmi často sú tieto postupy založené na tzv. kontrolných zoznamoch typických nebezpečenstiev, napr. kontrolný zoznam podľa STN EN 1050. Situáciám zo spracovaného kontrolnému zoznamu je po identifikácii rizika určovaná pravdepodobnosť ich výskytu z hľadiska poškodenia zdravia, doba expozície rizikového faktora a závažnosť poškodenia zdravia. Súčinom týchto faktorov je určená riziková kategória, ktorá určuje, či je dané zariadenie bezpečné a do akej miery [3].

Na základe hodnotenia výsledkov vykonaných analýz rizík a výsledného posúdenia rizík (Obr.3) sa v rámci manažmentu rizík následne realizujú vhodné nápravné opatrenia s cieľom odstrániť alebo potlačiť rizikovosť. Veľmi však záleží na skutočnosti, v ktorej etape životného cyklu výrobku sa analýza, hodnotenie a posudzovanie rizík realizujú [4. Zaisťovanie bezpečnosti výrobkov a výrobných systémov možno všeobecne uskutočňovať realizáciou analýzy rizík buď v predvýrobných, výrobných alebo povýrobných etapách životného cyklu. V predvýrobných etapách môžu nápravné opatrenia viesť k úpravám konštrukčného riešenia, návrhu výrobných procesov a pod., ktorých výsledkom je odstránenie príp. výrazné potlačenie príčin rizikovosti [5]. V povýrobných etapách, tzn. bez možnosti zásahu do konštrukcie a výrobného procesu, nápravné opatrenia spravidla smerujú k “pasívnemu” potlačeniu rizikovosti hlavne úpravou podmienok používania (napr. návodov k obsluhe, doplnením varovnými, výstražnými a ďalšími upozorneniami, použitím príslušných bezpečnostných značiek a pod.).

ZÁVER
Problematika analýz a manažmentu rizík technických zariadení a nimi realizovaných procesov, ako aj otázky zaisťovania a preukazovania ich bezpečnosti sú čoraz viac zdôrazňovanou zložkou systému zabezpečovania akosti výrobkov a realizovaných technológií. Pre efektívnu realizáciu v článku naznačených postupov je nutné naplniť tieto základné predpoklady: manažérske zaistenie (určenie zdrojov, vymedzenie právomocí, osobná zodpovednosť, technické zabezpečenie a pod.), realizáciu analýz a hodnotenie rizík uskutočňovať v rámci tímovej činnosti a využívanie dostupnej počítačovej podpory aplikovaním vhodného softvéru.

LITERATÚRA

[1] Pačaiová, H., Markulík, Š.: Bezpečnosť technických systémov ako súčasť v zabezpečovaní kvality. Kvalita, roč. XI, č.2, Bratislava 2003, s.21-24, ISSN 1335-9213.
[2] Mykiska, A.: Spolehlivost technických systémů. Praha : ČVUT, 2000. 177 s., ISBN 80-01-02079-7.
[3] Sinay, J.: Riziká technických zariadení - manažérstvo rizika, OTA, Košice 1997. 212 s., ISBN 80-967783-0-7.
[4] Leitner, B. : Manažment rizík a jeho ciele v oblasti posudzovania bezpečnosti technických systémov. In: 12.medzinárodná vedecká konferencia „Riešenie krízových situácií v špecifickom prostredí“, FŠI, ŽU, Žilina 2007. str.401-408. ISBN 978-80-8070-701-9.
[5] Leitner, B. Fatigue of Material - A Risk Factor of Large Steel Structures Reliability. Security Magazine [online]. Žilina : Fakulta špeciálneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, 2006-08-04. Web: ISSN 1336-8958.

Táto práca bola podporovaná agentúrou VEGA prostredníctvom projektu č.1/3154/06.