napísal kpt. Ing. Pavol CISÁRIK - Štáb požiadaviek a dlhodobého plánovania, Odbor plánovania použitia ozbrojených síl a doktrín, Generálny štáb Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Ministerstvo obrany Slovenskej republiky

ÚVOD
Africká únia (African Union - AU) vznikla v roku 2002 na základoch Organizácie Africkej jednoty (Organization for African Unity - OAU) založenej v máji 1963 v Addis Abebe na konferencii afrických krajín. Pri jej vzniku mal ghanský prezident Dr. KWAME NKRUMAH (prvý ghanský premiér a prezident) jasné predstavy o Afrike a jej budúcnosti. Duchom socialista a zároveň pragmatik stál za 11 bodovým programom ktorý bol vo forme charty OAU prijatý v Addis Abebe a ktorý mal byť cestou k africkej jednote a prosperite v nasledujúcich rokoch.

Podľa článku II. tejto charty sa zakladajúce štáty zaviazali:

• podporovať jednotu a solidaritu afrických štátov,
• riadiť a prehlbovať spoluprácu a úsilie dosiahnuť lepšie podmienky pre africký ľud,
• brániť ich suverenitu, ich teritoriálnu integritu a nezávislosť,
• odstrániť z Afriky všetky formy kolonializmu,
• podporovať medzinárodnú spoluprácu v súlade s Chartou OSN a všeobecnou Listinou základných ľudských práv a slobôd.

K dosiahnutiu týchto cieľov mali členské štáty koordinovať a zjednotiť ich politiku zvlášť v týchto oblastiach:

• politická a diplomatická spolupráca,
• ekonomická spolupráca vrátane dopravy a komunikácií,
• spolupráca v oblasti školstva a kultúry,
• spolupráca v oblasti zdraví, lekárstva a výživy,
• vedecká a technická spolupráca,
• spolupráca v oblasti obrany a bezpečnosti.

Dr. Kwame NKRUMAH Ketema Yifru

Zo samotnej charty je v oblasti bezpečnosti významný fakt, že v poslednom bode článku II. sa hovorí o spolupráci v oblasti obrany a bezpečnosti a v článku XX o vytvorení výboru pre bezpečnosť, čo malo byť akousi formou garancie, že možné budúce spory sa budú riešiť predovšetkým na úrovni orgánov OAU mierovou cestou.

Vedľa ghanského prezidenta NKRUMAHA zohral významnú úlohu aj Ketema Yifru ktorý bol v dobe vzniku OAU ministrom zahraničných vecí Etiópie a ktorý svojou iniciatívou vytvoril predpoklady pre prijatie charty počas spomínanej konferencie.

Doba vzniku OAU však nepriala týmto ambicióznym plánom. Afrika bola roztrieštená ako ekonomicky tak politicky a celé úsilie mladej organizácie sa prednostne sústredilo na udržanie a prípadné rozšírenie samostatnosti kontinentu, teda procesu dekolonizácie ktorý sa začal na prelome 50 a 60 rokov minulého storočia. Afrikou otriasali nepokoje, lokálne konflikty, teroristické útoky a to všetko vo vzájomnej kombinácii neprospievalo ani ku stabilite členských štátov ani k ich ekonomickej prosperite.
Práve ekonomika sa mala stať jednotiacim elementom ktorý mal zastaviť narastajúci úpadok afrických krajín ktoré sa práve vymanili spod koloniálnych väzieb a nastúpili cestu k samostatnosti. V tej dobe sa z rôznych strán ozývali hlasy, že odchod „bieleho muža“ bude znamenať postupný ekonomický úpadok… dnes vidíme ako sa tieto predpovede čiastočne naplnili a z časti napĺňajú i v súčasnosti.

Organizácia Africkej jednoty, po takmer 30. rokoch svojej činnosti, nedosiahla naplnenie svojich ambícií, avšak umožnila aby na jej základoch v roku 2002 vznikla Africká únia ktorá sa svojimi štruktúrami a spôsobmi riešenia problémov približuje Európskej únii. Toto „kopírovanie“ však zrejme nie je pre africký kontinent tou správnou cestou ktorou sa uberať. Pre dosiahnutie európskeho „ideálu“ je totiž viac ako finančné zázemie dôležitejšia jednota, na ktorej by spomínaná ekonomika mala stáť. Africkí vodcovia nepociťujú žiadne záväzky k jednote na kontinente. Správajú sa akoby okrem nich nik iný nemal právo na život a takýto egoizmus a individualizmus vo svojich dôsledkoch škodí celej Afrike.

Čo potrebuje Afrika?
Pre dosiahnutie európskej úrovne Afrika potrebuje splniť niekoľko bodov, aby sa dokázala pohnúť zo začarovaného kruhu ekonomickej a politickej frustrácie, v ktorom sa nachádza. V prvom rade je ním dosiahnutie jednoty v pravom slova zmysle. Táto „jednota“ však nemôže byť založená na slovách, ale na činoch. Musí byť budovaná postupne a musí sa sústrediť na zjednocovanie a integráciu Afriky politicky a ekonomicky.

Ďalším významným prvkom pre dosiahnutie pokroku vo vnímaní vlastnej suverenity je zbavenie sa úlohy utláčaného a vykorisťovaného kontinentu a to nielen z pohľadu vonkajšieho sveta, ale taktiež vo vlastných očiach. Dnes sme svedkami toho, že napriek samostatnosti afrických krajín, tieto samy seba stále vidia ako vazalov koloniálneho sveta a samy seba tak pred sebou dehonestujú. S týmto pocitom väzieb na koloniálne mocnosti súvisí aj neustupujúca kmeňová neznášanlivosť a rasizmus, tentoraz však v opačnom garde. Tento novodobý druh rasizmu v niektorých oblastiach kontinentu prerastá do nenávisti hraničiacej s fanatizmom a k obviňovaniu celého sveta zo svojej bezútešnej situácie.

Pokrok a zmena vo vnímaní samých seba je nevyhnutná pre zapojenie sa Afriky do globálnej politiky a ekonomiky. Práve ambície urobiť z Afriky „globálneho“ hráča viedli tvorcu myšlienky Africkej únie, líbyjského vodcu Muammara Kaddáfího k prevzatiu myšlienok Európskej únie, jej štruktúr a procesov. Zameral sa predovšetkým na tie, ktoré môžu byť v Afrike aplikovateľné. Ako je však evidentné, v rámci osvojovania si týchto procesov sa osvojili aj štruktúry ktoré prospešné nie sú, resp. nedošlo k poučeniu sa z „európskych“ chýb a to predovšetkým v spoliehaní sa na byrokratické cesty a tvorbu byrokratických štruktúr, ktoré nie sú na úžitok, naopak, plytvajú už obmedzenými finančnými zdrojmi a stávajú sa zdrojmi klientelizmu a korupcie.

Príkladom týchto negatívnych javov je obsadenie kľúčových pozícií vo vojenských misiách AU ľuďmi s úzkymi väzbami na top-manažment Africkej únie z krajín známych korupciu na všetkých úrovniach, čo následne vedie k vzrastajúcim podozrenia z neprehľadných finančných operácií a „odlievaniu“ týchto prostriedkov mimo orgány AU prostredníctvom týchto vojenských operácií.

Príkladom, a to viac ako negatívnym, je operácia AU AMIS (African Union Mission in the Sudan) v Darfúre, v Sudáne. Už pri plánovaní tejto operácie došlo k zásadným chybám a to žiaľ predovšetkým zo strany prispievateľov (EU, USA a pod.) ktorí zrejme nestanovili dosť jasné pravidlá nakladania s finančnými príspevkami, nedokázali presadiť vhodné kontrolné mechanizmy čo viedlo k netransparentnému financovaniu misie AMIS.

Vzhľadom na nedostatok zdrojov už v etape plánovania operácie, boli do krízovej oblasti vyslané nedostatočne vyzbrojené a vycvičené jednotky ktoré neboli schopné, a tiež kvôli niekoľko mesiacov meškajúcim platom, ani ochotné aktívne čeliť krízovým situáciám. Ekonomický faktor viedol v mnohých prípadov k ich neochote zakročiť proti útokom na civilné obyvateľstvo. Takéto, pre EU neakceptovateľné konanie v konečnom dôsledku viedlo k odmietaniu prítomnosti príslušníkov AU v oblasti, keďže miestna populácia nepociťovala z ich prítomnosti ani prospech, ani úžitok. Je viac ako potrebné si uvedomiť, že všetky javy a činnosti spolu úzko súvisia a zlyhanie v jednej oblasti vytvára predpoklady pre následné zlyhávanie v iných. V Darfúre bol zaznamenaný nespočetný rad príkladov, kedy AU mala možnosť vybudovať si priaznivé postavenie, získať si dôveru miestnej populácie, avšak v súlade s vyššie spomenutou reťazou súvislostí očakávania nenaplnila. Ako jeden príklad za všetky môže poslúžiť zlyhanie „mierotvorcov“, keď títo boli v priebehu niekoľkých týždňov 3 krát prepadnutí (za rôznych okolností) a kompletne odzbrojení rebelmi pôsobiacimi v priestore ich zodpovednosti. Tieto elementárne zlyhania pri obrane samých seba viedlo k neochote NGO’s (Non-Government Organizations) byť eskortovaní a chránení týmito jednotkami, pretože nevideli zmysel využívať ochranu AMIS-u. Taktiež to viedlo k odmietaniu AMIS-u miestnymi obyvateľmi ktorí začali príslušníkov AU obviňovať z podporovania rebelov a súčasne k strate akéhokoľvek rešpektu práve zo strany týchto rebelov, čo následne viedlo k ďalším útokom na jednotky AU.

Bezpečnosť a politika
Afrika trpí v súčasnosti množstvom negatívnych javov vyplývajúcich z celkovej sociálno-policko-ekonomickej situácie. Všetky tieto vplyvy v najrôznejších kombináciách sa stávajú strategickou hrozbou pre NATO a EÚ. Z hrozieb je zrejme najvýznamnejšou nekontrolovateľná migrácia africkej populácie, a to predovšetkým z oblasti severnej Afriky do EU, ktorá môže v budúcnosti spôsobiť vážne problémy. Migrácia populácie vo svojej podstate nie je problémom, keďže EU z dôvodu starnutia populácia potrebuje jej citeľné omladenie. Problémom sú migranti neschopní adaptácie na európske podmienky, akceptácia európskej kultúry, neschopnosť prispôsobiť sa okoliu ako aj neochota okolia ich vstrebať, a taktiež nezáujem migrantov vzdať sa v prospech integrácie, hoci iba čiastočne, svojej pôvodnej kultúry resp. adaptovať sa. Súčasná Európa podporuje multikulturálnosť, túto je však možné akceptovať iba do istej miery pretože môže ohroziť pôvodné európske hodnoty.

Africké krajiny nie sú schopné prijať žiadne plnohodnotné opatrenia, ktoré by migráciu ich obyvateľstva mohli zastaviť, obmedziť, alebo aspoň kontrolovať. Jednou z príčin môže byť skutočnosť, že časť príjmov týchto migrantov môže byť významným príspevkom do ich ekonomiky. A nakoniec aj fakt, že migrácia nadobúda v súčasnosti skôr ekonomický ako politický rozmer.

S imigráciou a schopnosťou adaptácie na európske pomery úzko súvisí aj nespokojnosť prisťahovalcov, a následných generácií, s ich sociálno-ekonomickou situáciou čo vedie k pocitom sklamania, rozčarovania a v niektorých prípadoch k snahám vyvíjať tlak na politické vedenie krajín s cieľom zlepšiť svoje postavenie. Tomuto nahráva aj skutočnosť, že niektoré vlády západnej Európy v poslednom období nezvládajú migračnú politiku, nie sú ochotné prijímať reštriktívne a nepopulárne opatrenia ani vyhostiť neprispôsobivých prisťahovalcov. Následkom tohto „demokratického“ prístupu je strata rešpektu zo strany prisťahovalcov a horiace pneumatiky na Parížskych uliciach. Mladá generácia, ktorá sa cíti bezpečne a nedotknuteľne, sa stáva aktívnou v organizáciách ktorých činnosť postupne graduje a ktoré sa menia na základne potenciálnych teroristov. Tento jav v súčasnosti ešte nie je výrazný, avšak je predpoklad, že postupne získa na dôležitosti. Preto je už v súčasnosti organizácie a združenia takéhoto charakteru sledovať a vyvíjať aktívne opatrenia pre predchádzanie negatívnym javom v budúcnosti.

Oblasť reálnej bezpečnostnej politiky je akoby príbehom samým o sebe. V súčasnosti sa nedá hovoriť o Africkom kontinente ako o kontinente kde existujú demokratické pomery a ktorý má spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Všetci, resp. väčšina afrických vodcov hovorí o potrebe bezpečnosti a demokratizácii spoločnosti, avšak v skutočnosti nevidno žiadne opatrenia a kroky ktorými by svoje slová podporili. Na jednej strane je zo štruktúry režimov a spôsobu riadenia štátov evidentné, že na čele každého afrického štátu stojí silná osobnosť ktorá sa ku konkrétnej pozícii dostala alebo na základe regulárnych demokratických volieb, alebo nejakým iným, menej transparentným spôsobom. Na druhej strane je zrejmá snaha autoritatívnych režimov zabezpečiť istú úroveň bezpečnosti a kvázi demokracie, čím prispievajú k aspoň minimálnej stabilite afrického kontinentu.

Za účelom dosiahnutia istej jednoty aj v tejto oblasti a dosiahnutia istého štandardu v oblasti bezpečnostnej politiky, bola v rámci orgánov AÚ vytvorená Rada mieru a bezpečnosti (The peace and Security Council) ktorá by mala byť schopná prijímať stanoviská, opatrenia pre predchádzanie, manažment a riešenie konfliktov. Mala by byť schopná pružne a efektívne reagovať na konflikty a krízy na africkom kontinente. Vo svetle posledných konfliktov a humanitárnych kríz je však efekt jej činnosti viac ako otázny.

Otázka pan-africkej bezpečnosti je stále aktuálna. V posledných 30 rokoch bolo na africkom kontinente a v subsaharskej Afrike vedených niekoľko dlhotrvajúcich konfliktov predovšetkým kvôli prírodným zdrojom akými sú ropa, diamanty, zlato a pod. ktoré sú použité na zbrojenie a ďalšie vedenie vojny a všetky majú spoločné, že k nim došlo v procese dekolonizácie resp. osamostatňovania sa a stanovovania nových hraníc štátov. Dokonca aj v Darfúre sa bojuje o zdroje, hoci tieto sa v samotnom regióne nenachádzajú. Nachádzajú sa na opačnom konci krajiny a vodcovia rebelských frakcií sa snažia svojimi aktivitami postupne presunúť portfólio svojej činnosti od zbraní k slovám, získať politický vplyv a v ďalších krokoch prístup k prírodnému bohatstvu a k peniazom z nich plynúcich. Oficiálne je Darfúrsky konflikt bojom o miestne prírodné zdroje, kmeňovým a náboženským konfliktom medzi miestnymi pôvodnými kmeňmi a arabskými nomádmi a z nich sa formujúcimi arabskými milíciami podporovaných vládou. Avšak surovinový aspekt, ukrytý pod pozlátkou boja za slobodu nesmieme podceniť.

Prečo spomínam Darfúr? Je preto niekoľko dôvodov ktoré by si zaslúžili osobitý článok. Darfúrska kríza je však zároveň ukážkou akcie AU a zároveň nelichotivým príkladom ako by to byť nemalo.

Príčiny konfliktov
S otázkou bezpečnosti v rámci kontinentu súvisia konflikty a faktory stojace v ich pozadí. Jedným z nich, majúci vplyv na neschopnosť zjednotenia kontinentu, je tribalizmus a kmeňová nenávisť a isté formy sektárstva ktoré bránia dosiahnutiu jednoty. Okrem toho sa dá diskutovať o ďalších príčinách medzi ktoré bezosporu patria etnické spory, prevraty, vnútorný boj o moc a nelegálny vývoz prírodného bohatstva, nesprávne vedená politika a nekompetentnosť vlád, korupcia, komunikačné problémy, vzájomná bezohľadnosť, nadmerný populačný rast, zhoršujúce sa životné podmienky a v poslednom období stále aktuálnejší nedostatok prírodných zdrojov a predovšetkým vody.

Spoločné sily
Spoločná armáda s jednotným velením bol jeden z cieľov pri vzniku OAU v roku 1963, avšak až v posledných rokoch bolo možné sledovať reálne snahy na jej naplnenie. K značnému pokroku v tejto oblasti prispel aj postoj EU aby si africké problémy riešili africké krajiny vo vlastnej kompetencii. Postoj EU však nevychádza iba z jej presvedčenia, ale i z postojov afrických krajín, ktoré z najrôznejších dôvodov nie sú prístupné ani na hypotetickú prítomnosť vojakov NATO alebo USA na svojich územiach.

Za čias OAU došlo k niekoľkým operáciám v Čade a Zaire kde boli nasadené jednotky afrických krajín. Akékoľvek iné snahy o riešenie konfliktov však boli ostatnými členskými štátmi OAU zamietnuté ako vmiešavanie sa do vnútorných záležitostí. V roku 1993 OAU dokázala presadiť niekoľko malých pozorovateľských misií, trvajúcich 2 až 3 roky, vo Rwande, Burundi, Komorských ostrovoch, DRC a na Etiópsko-Eritrejských hraniciach.

K prvému nasadeniu Nigérijského kontingentu v Libérii (1991) došlo na začiatku občianskej vojny. Táto misia bola schválená Ekonomickým spoločenstvom západoafrických štátov (Economic Community of West African States - ECOWAS) a táto misia trvala 6 rokov. Neskôr boli obdobným spôsobom nasadené jednotky v Sierra Leone, ktoré boli neskôr absorbované jednotkami OSN a stali sa súčasťou misie UNAMSIL a mandát ECOWAS skončil v roku 2002.

Napriek zdanlivej nečinnosti sú niektoré Africké krajiny (Juhoafrická republika, Ghana, Nigéria a Keňa) už niekoľko rokov stabilnou súčasťou mierových síl OSN, avšak až donedávna neboli nasadené pod jednoznačným „africkým“ velením a na základe mandátu OAU alebo AU.

Jednou z posledných veľkých operácií AU je jej misia AMIS v Darfúre, kde boli jednotky vyslané v roku 2004 na základe mandátu schváleného AU. Misia disponuje Africkými jednotkami a vojenskými pozorovateľmi pod Africkým velením, čím nastal v tejto oblasti znateľný posun vpred. Táto pozorovateľská misia získala punc „pan-africkosti“, keďže sa na nej zúčasňuje temer každý členský štát AU a to formou ochranných síl (Protection Forces – Rwanda, Gambia, Nigéria, Senegal, Juhoafrická republika) a predovšetkým vojenskými pozorovateľmi (Military Observers – Alžírsko, Burkina-Faso, Burundi, Botswana, Kamerun, Kongo, Egypt, Gabon, Gambia, Ghana, Keňa, Lesotho, Líbya, Malawi, Mali, Mauretánia, Madagaskar, Mozambik, Namíbia, Nigéria, Rwanda, Senegal, Juhoafrická republika, Togo, Zambia).

AMIS svojou štruktúrou adaptoval štandardy a postupy OSN, avšak napriek snahám medzinárodného spoločenstva sa nevyhol značným nedostatkom predovšetkým v oblasti logistického zabezpečenia a financovania.

Základné až elementárne chyby sa ťahajú od započatia misie do súčasnosti a týkajú sa predovšetkým logistického zabezpečenia a plánovania. V Darfúre napríklad dodnes neexistuje jednoznačná mapa ciest (hoci o cestách sa nedá vôbec hovoriť) s jednoznačným stanovením názvov dedín tak, aby ktokoľvek iný ako miestny vodiči bol schopný bezpečne cestovať a orientovať sa. Pretrvávajú problémy s palivom pre leteckú prepravu ktorá je v priestore nasadenia kľúčová. Sú problémy so zásobovaním potravinami a na severozápade Darfúru aj s pitnou vodou. Pri značne zjednodušenom pohľade na situáciu jednotiek sa dá povedať, že ak ich situácia nie je zúfalá, je prinajmenšom kritická. EUMS presadila do štruktúr misie poradcov z EU avšak bez náležitých kompetencií, čo viedlo k ich neakceptovaniu ich africkými náprotivkami.

Vstupná brána do FHQ El Fasher Slávnostné privítanie predstaviteľa OSN v Darfúre, tábor AMIS-u El Geneina

ZÁVER
V marci 2007 boli nasadené jednotky AU v Somálsku a od ich prítomnosti sa očakáva stabilizácia situácie v regióne. Otázne však zostáva, či budú tieto sily schopné reagovať na bezpečnostné výzvy, či budú schopné a odhodlané naplniť svoj mandát a či budú schopné znášať obete ktoré operácia takéhoto charakteru nevyhnutne prinesie.

Taktiež jestvujú oprávnené obavy medzinárodného spoločenstva, či sa nezopakuje Darfúrsky scenár, kedy boli jednotky fyzicky prítomné, avšak neboli schopné výraznejším spôsobom zmeniť bezpečnostnú situáciu ani dominovať teritóriu ako si to predsavzali velitelia síl AU. Africké krajiny urobili obrovský skok od dôb kolonializmu do začiatku 21. storočia. Stoja pred nimi výzvy ktorých riešenie si vyžaduje veľa času, finančných prostriedkov a podpory medzinárodného spoločenstva, od ktorých výsledku však závisí bezpečnosť a prosperita nielen afrického kontinentu, ale aj jeho bezprostredných susedov.

LITERATÚRA

[1] David Müller, Africká jednota – budoucnost nebo utopie? Dostupné na: http://www.globalpolitics.cz/clanek/africka-jednota.html
[2] Jan Potůček, Organizace Africké JednotyDostupné na: http://policy.euweb.cz/view.php?id=19
[3] Ladislav HOFREITER, Globálne bezpečnostné problémyDostupné na: http://www.securityrevue.com/index.php?ind=news&op=news_show_single&ide=12
[4] OAU Charter Dostupné na: http://www.oau-creation.com/OAU%20Charter.htm
[5] Jan Potůček, Konflikty subsaharské Afriky Dostupné na: http://policy.euweb.cz/view.php?id=23